1. míľa

Tento víkend som absolvoval prvú skutočnú cestu. Harley Davidson Club Praha (najstarší klub na svete) usporiadal 1. míľu v areáli Štedronín - Plazy u Písku. Bolo na čase dať dlhšiu jazdu a spoznať nových ľudí. Niektorých som už poznal, ale zažili ma len autom.

Baliť som sa začal vo štvrtok, do šulca som dal všetky veci okrem tých, čo som potreboval pri ruke. Tie išli do tankvaku - náhradné termo a rolák, nepremok a návleky, náhradné rukavice, termoska s čajom, voda, foťák, mapa, okuliare.

V piatok som mal vypísanú dovolenku. S Mirom som bol dohodnutý na 9:45 u Harryho. Ja som mal klasika už cestovnú horúčku, lebo ešte som to nezažil, tak strach z dialnice, ako to vydržím, aké bude počasie a pod. Takže som vstal klasika ako do práce na 6-tu, umyl sa a išiel som do garáže prichytiť šulec. Potom som sa vrátil domov a chvíľu ešte chatoval. S Mirom sme si volali, že kašleme na vestu u Vadima (si ju objednal a mala prísť v piatok) a stretneme sa na OMV pumpe pri Auparku. Vyrazil som z garáže smerom cez prístavný most. Tam bola havária, tak som sa pchal medzi autami. U pumpy som chvíľu čakal, kým prišiel Miro (zabudol doma nejaké veci), natankovali sme doplna a vyrazili smer dialnica. Inštrukcie zneli ísť aspoň 130 km/hod, aby som bol rýchlejší ako autá a tým pádom je menej pravdepodobná nehoda.

Cesta po dialnici bola v pohode. Miro mi ukazoval, že je so mnou spokojný, že tomu dávam. Malne jakú hlučnejšiu motorku, ja som svoje výfuky skoro nepočul kvôli vetru. Síce som cítil silný protitlak, ale išlo sa dobre. Pri Kútoch Miro zbehol z dialnice. Normálne som cítil, ako by mi ochabli svaly, keď som spomalil. Vraj máme dobrý čas, tak nejdeme po dialnici,a le pôjdeme spodkom cez dediny a mestečká sa voziť. Tak sme vyrazili, prešli cez hranice na Břecla a Mikulov. Tu si Miro vybral peniaze a dotankovali sme. Cestou som pochytal prvé muchy do helmy. Počasie bolo stále krásne, slnečné. Zrazu sme zistili, že sme mimo cestu a ideme smer na Brno a nie Moravský Krumlov. Tak sme odbočili na Smolín a cez Ivančice (tu sa narodil Menšík) sme sa pripojili pred Dukovanmi na našu cestu (na mape Smolín ani nebol, tak  Miro využil navigáciu). Prešli sme okolo jadrovej elektrárne, kde bolo pekne vidieť komíny. Miro dal pár zákrut predo mnou, ja som išiel klasika pomaly. Zákruty mi robia problém, mám strach. Zrazu pozerám, že smerom do kopca spomaľuje a na vrchole dáva blikačky. Tak som zastal, určite ideme zle. Mirova reakcia bola iná. Dosrala sa mu mašina. Tak ju odtlačil na pumpu vedľa a začali sme riešiť. Boli sme v dedine Valeč (184 km od Bratislavy). Očividne motorka len pretáčala naprázdno. Opraviť sa to nedalo, nebolo čím a nevedeli sme čo jej je. Miro menil olej pred týždňom a odvtedy blbla. Tak som volal Jurovi, že či pre nás príde. Sám na zraz nepojdem. Juro mohol, ale prišiel by až okolo 19-tej. Tak Miro ešte volal chalanom z Prahy a Jarda povedal, že príde pre neho autom, naloží motorku a vezme ho tam. Nakoniec mu požičal v HD novú 72. Ja som Mirovi povedal, že to čakať nejdem, že nebudem za nimi stíhať a bude ešte tma a zima. Že radšej pôjdem sám dopredu. Tak aj bolo. Poradil mi trasu, rozlúčili sme sa, dal mi mapu a vyrazil som.

Vyrazil som teda na Třebíč, ale za ním som neodbočil ako mi vravel Miro (na Pelhřimov), ale som išiel spodkom na Jindřichúv Hradec. Pred dedinou Markvartice (24 km od nehody) už začalo pršať. Zastal som na miestnej autobusovej zastávke a hodil na seba môj kačičkový nepremok. Nebol to vyslovene lejak, len dážď, tak som si nedal návleky. Sranda, ako to hneď cítiť, že bude pršať. Som po tele cítil chlad. Išiel som dosť vysrato 65 km, cesta bola mokrá, až som prišiel po Jindřichúv Hradec. Ten bol rozkopaný a na miestnej pumpe som dotankoval. Zhodil som nepremok a vydal som sa ďalej. Ako cesty boli v pohode, áut minimálne, pre motorkárov raj. Pekné dedinky, mestečká, kľukaté cesty, ale z tých som nadšený ešte moc nebol. Došiel som po Týn nad Vltavou a vedel som, že už to nemám ďaleko. Pri dedine Albrechtice nad Vltavou som odbočil smerom hore na Záhoří (tu som natankoval) a cez Oslov som sa dostal na Zvíkovské podhradí. Tu som zabočil doľava, prešiel most a odbočil do ľava do lesa. No a po chvíli som bol v cieli. Bolo 19:40 a prešiel som 361 km. Oficiálny príchod bol na 20:00. Zaplatil som vstup 300 Kč, ubytovanie 520 Kč a išiel som hľadať známych. Došiel jeden pre mňa a v tom došiel aj Petr a Lucka. Tak sme sa ubytovali, ustlali a už volal aj Miro, že je 40 km od cieľa a premrznutý. Prišiel nejak okolo 21:30, tak sa ubytoval aj on a išli sme sa najesť. Ja som si dal uzené, zelo a knedlík. Bola tancovačka, ale dal som dve pivá a bol taký uťahaný, že som hneď zaspal.

Ráno som vstal a pozeral, že je celkom pekne. Premýšľal som, že pôjdem domov, lebo v nedeľu malo byť škaredo. Tiež som nevedel, či budem stíhať kolónu. Miro a Petr mi ale vraveli, že to je pohoda, nech ostanem. Miro vravel, nech idem na koniec, Petr že začiatok. Najedol som sa (obložený tanierik), obliekol a o 10:30 sa vyrazilo. Niektorí išli na krokodíliu farmu, ja som išiel s chalanmi na Temelín. Trasa bola plánovaná na 60 km. Zaradil som sa dopredu, snažil som sa dusiť a držal som sa v kolóne. V mestečku Milevsko sme natankovali a vydali sa na Temelín cez miestne dedinky a mestečká. Bola to paráda, síce mi robili problém zákruty, ale na rovine som to vždy dobehol. Išli sme pekná štrúdla, niektorí blokovali križovatky, aby sa nič nestalo.

V elektrárni Temelín sme zastali pred návštevníckym centrom. Tu nám premietli film o Temelíne, 3D ukážky a nejaké kecy. Potom sme si pozreli makety a rozlúčili sa. Celkom dobrý pohľad bol na sálu plnú sediacich motorkárov. Po Černobyle som teda dal druhú elektráreň. Ja, Miro, Láďa s priateľkou, Petr a Lucka sme sa rozhodli, že sa pôjdeme najesť. Tak sme vyrazili, trošku sme blúdili, ale nakoniec sme skončili v malebnom mestečku Bechyně, kde sme prešli okolo krásneho panstva a skončili v reštaurácii v Hotelu u draka. Tu sme sa najedli, ja som si dal šošovicovú polievku a vyprážané syry s hranolkami. Potom sme vyrazili do kempu, trošku sme poblúdili, natankovali, ale došli sme v pohode.

Večer sa totižto udelovali farby novým členom a to bol aj Miro, Láďa a Terezka. To bola dosť pocta, síce oni boli čakatelia rok, teraz je už doba predĺžená na dva, ale zaslúžili si. Takže najbližšia úloha bola našiť farby, Miro to dal na pôvodnú vestu, kedže novú nemal. Bola tam aj Zuzka, ktorá si na Podébradoch zlomila nohu. Večer bola zábava, na ktorej som si dal svíčkovou, po tombole si zatancoval a dal nejaké pivo a išiel spať okolo druhej.

  

Ráno sme vstali okolo 9-tej, pobalili sa, najedli (ja som si dal párky), rozlúčili sa a vyrazili. Ja som išiel sám smer na Pelhřimov a dialnicu. Láďa, Petr a Lucka išli na Prahu a Miro čakal na Jardu, s ktorým išli na Prahu tiež vrátiť 72 a domov busom. Jarda bol pre motorku, takže nešiel autom.

Ja som nabalil veci a vyrazil. najskôr smer Tábor, potom Pelhřimov a dialnica. Cesta bola ok, síce miestami boli dosť prudké zákruty a za Pelhřimovom zrezaný asfalt na ceste (lebo ho asi išli položiť nanovo, išlo sa po tom dosť naprd), ale zvládol som to. Prvý kontakt s dialnicou bol brutálny, lebo česká časť je celá brutálna. začalo ma hádzať,lebo ľavá strana je vyjazdená od kamionov. Na prvej pumpe som dotankoval plnú nádrž a vyrazil. Miro mi písal, že už je v autobuse, že akurát došiel na stanicu a hneď mu išiel. Mal som pred sebou ešte 250 km. Snažil som sa ísť 120-130 km/hod. Kde to bolo vyjazdené som išiel radšej na ľavo, ale moc nie, lebo chodili často autá 180 a viac. Predbiehanie ma úplne prešlo, keď začal asfaltový stredov pás. Miro vravel, že treba ísť naň kolno, ale ešte neviem tak stočiť motorku. Keď mi tam vbehlo koleso, som myslel, že sa poserem. Tak som predbiehal len na určitých úsekoch. Prešiel som Brno, no a na predposlednej pumpe Benzina som ešte natankoval. Keď som prešiel hranice, už to bolo v pohode. Naša cesta je ok. Pred Stupavou začalo trochu pršať a v Bratislave ma prekvapil strekvapil strašný vietor na Prístavnom moste. Tam som z 5 preradil na 3 a počítal som metre do zákruty, nech z tade zleziem. O chvíľu som bol doma. Bolo 14:40 a zhodil som veci z motorky, zamkol garáž a vliezol do teplej vane. Môj prvý výlet som mal za sebou. Potom mi volaj aj Miro, že už došiel domov okolo 17:30. Ja som bol po mamu na stanicu a už som naozaj len relaxoval.

Večer mi písal Petr, že Láďa spanikaril v ostrej zákrute, keď vyšlo auto a položil motorku tak, že si priškrel nohu pod padáky a má ju zlomenú. Pôjde na operáciu, na 2 mesiace dojazdil.